reklama

Mýtus o demokratickosti Európskej únie

Cieľom tohto článku je zaoberať sa tézou, že Európska únia je demokratická, transparentná a rešpektuje otvorenosť a pluralitu názorov. Táto téza sa v súvislosti s Európskou úniou používa veľmi často a dlhodobo sa považovala za všeobecne akceptovanú. Verejná mienka na túto tému sa začala meniť až po vypuknutí krízy eura a čiastočne po odmietnutí legitímneho hlasovania Írska o Lisabonskej zmluve. Téza o významne vyššej miere demokratickosti bola tiež veľmi často používaným argumentom v rukách ľudí, ktorí chceli preniesť čo najviac moci z národných štátov na Európsku úniu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (17)

Títo ľudia však len zriedka argumentovali faktami, zvyčajne už východiskovo predpokladali vyššiu mieru demokracie, alebo sa pozerali na vznešené a veľkolepé ciele Európskej únie, pričom na samotné uskutočnenie týchto cieľov sa nepozerali. V tomto článku ukážem viaceré príklady, pri ktorých mala Európska únia oveľa bližšie k totalitným režimom, ako k ideálom demokracie.

(Poznámka: tento článok som napísal ešte začiatkom januára, ale doteraz nebol zverejnený)

Európska ústava

V súvislosti s prijímaním európskej ústavy sa konali 4 referendá, pričom až v dvoch z týchto referend bola európska ústava odmietnutá[1]. O spôsobe schvaľovania európskej ústavy v Českej republike, ktorý rozhodne nie je možné nazvať demokratickým, píše Petr Mach vo svojej knihe „Jak vystoupit z EU"[2].

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Keď sa malo hlasovať o európskej ústave na zasadnutí vlády Českej republiky, na prekvapenie všetkých prítomných text ústavy nebol k dispozícii. Bolo tak údajne kvôli tomu, že český preklad sa ešte nestihol vytvoriť. Prítomný minister Mlynář namietal, že nemôže vysloviť súhlas s textom, ktorý sa ešte len má zrodiť. Minister zahraničia spolu s premiérom však napriek tomu tlačili prítomných na hlasovanie, pretože hlasovanie sa muselo uskutočniť do termínu stanoveného komisiou: „Je predsa nepredstaviteľné, že by sme sa podpisu zmluvy za dva dni v Ríme nezúčastnili len preto, že neexistuje česká verzia zmluvy." O dva dni teda premiér podpísal v Bruseli zmluvu, ktorú ani nevyjednal, ani nečítal.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Lisabonská zmluva

Lisabonská zmluva má pôvod práve v európskej ústave. Zmeny v Lisabonskej zmluve sú oproti pôvodnej európskej ústave skôr kozmetické ako zásadné. Podľa Anthonyho Coughlana, riaditeľa The National Platform EU research and Information Centre a autora knihy „Povedzme svoje áno alebo nie európskej ústave" je Lisabonská zmluva až na 96% identická s pôvodnou európskou ústavou[3]. Tiež hovorí o tom, že zmeny vytvárajú novú Európsku úniu s právnou subjektivitou, ktorá tak je od jej schválenia nadradená voči ostatným štátom, čiže napríklad ako Spojené štáty voči Kalifornii, alebo Spolková republika Nemecko voči Sasku.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Pri Lisabonskej zmluve nastala v Českej republike podobná situácia, ako pri schvaľovaní európskej ústavy. Českej republike nebol poskytnutý preklad, napriek tomu, že pri iných dokumentoch to býva zvykom. Tento krát si však Česká republika dala preložiť tento dokument na vlastné náklady, nebol však overený, a teda ani právne záväzný.

Na rozdiel od európskej ústavy tento krát politici nechceli riskovať - referendum v žiadnej krajine nepovolili. Jedinou výnimkou bolo Írsko, kde povinnosť vyhlásiť referendum vyplývala priamo z ústavy. Ako hovoril Anthony Coughlan, mnohí politici sa priznali, že o Lisabonskej zmluve referendum nemôže byť, lebo by ho ľudia odmietli. Občania nedostali možnosť o Lisabonskej zmluve rozhodnúť napriek tomu, že z len štyroch krajín, kde tú možnosť pri európskej ústave mali, ju odmietli v až dvoch.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Všetky oči európskych politikov teda s obavou vzhliadali na Írsko, ktoré bolo jedinou možnosťou, ktorá by mohla prekaziť ich plány. A k prekvapeniu mnohých sa tak aj stalo. 12. júna 2008 väčšina hlasujúcich Írov v referende Lisabonskú zmluvu odmietla. Už 19. júna sa však stretla Európska rada, ktorá vyhlásila, že ratifikácia v ďalších krajinách musí pokračovať. Paradoxne ako dôvod uviedla „(...) účelom Lisabonskej zmluvy je, aby Európska únia fungovala efektívnejšie a demokratickejšie, Európska rada konštatuje, že ratifikačný proces v ostatných krajinách musí pokračovať"[4]. Tieto vyhlásenia by sme v svetle vtedajších udalostí mohli s čistým svedomím označiť za orwellovský doublespeak.

Európska únia však nechcela akceptovať ani odmietnutie Lisabonskej zmluvy v referende a nariadila vykonanie ďalšieho referenda. Tým, že museli znova hlasovať o tom istom dokumente doslova priznali, že ho chcú presadzovať zámerne proti vôli svojich občanov, čo je už z definície totalitnou praktikou[5]. Tento krát už nenechali výsledok na náhodu a pred referendom spustili propagandu na úkor všetkých európskych daňových poplatníkov. Ako píše Petr Mach na svojom článku, súčasťou kampane bola tiež demagógia až vyložené klamstvá, keď už samotné heslo kampane bolo „Yes for jobs", čiže „áno pracovným miestam", pričom Lisabonská zmluva žiadnym spôsobom k vytváraniu nových pracovných miest nemala prispievať.[6]

Petr Mach tiež píše o príklade jednej 16-stranovej prílohy k novinám „Sunday Tribune", ktorú tiež zaplatila Európska únia z peňazí všetkých občanov. Príloha sa volala „Váš sprievodca Lisabonskou zmluvou" a bola zameraná rovnako jednostranne a propagandisticky. Hovorí sa v nej o desaťročiach vojen v minulosti, pričom dnes už máme našťastie EÚ. Bez Lisabonskej zmluvy vraj nie je možné čeliť globálnej kríze a členské štáty vydávajú na boj s krízou 200 miliárd eur, čo však rovnako nemá žiadnu spojitosť s Lisabonskou zmluvou. Po množstve minutých peňazí na jednostranne zamerané kampane tak o rok neskôr Íri nakoniec Lisabonskú zmluvu v opätovnom hlasovaní schválili. Niektorí politici, napríklad prezident ČR Václav Klaus, sa však v súvislosti s hlasovaním vyjadrili, že Írom by bolo „umožnené" hlasovať dovtedy, kým by sa nedostavil správny výsledok. Po schválení tiež Brusel vytváral veľký tlak na podpísanie zmluvy Klausom.

Skúsenosť zo schvaľovania Lisabonskej zmluvy teda otvorene ukázala, ako skutočne záleží Európskej únii na hlase občanov. Európska únia tiež nedávno zamietla snahy Grékov o vyhlásenie referenda, v ktorom sa malo rozhodovať o odmietnutí peňažnej pomoci. Tieto dva prípady neboli výnimkou, Európska únia sa snaží referendám vyhýbať vždy, keď to je možné, ako sme to mohli vidieť v prípade neumožnenia hlasovania v ostatných členských krajinách pri Lisabonskej zmluve. Bolo tak napriek tomu, že v niektorých z nich bola takmer identická európska ústava odmietnutá. Nedovolila tiež hlasovanie o ďalších záležitostiach, ktoré veľmi významne menia charakter a budúcnosť Európskej únie, napríklad o Európskom nástroji finančnej stability a Európskom mechanizme stability (tiež známe ako euroval a euroval 2). O týchto zmenách Európska únia neumožnila občanom hlasovať napriek tomu, že mnohé prieskumy ukazovali v mnohých krajinách odpor jednoznačnej väčšiny občanov voči nim. Referendá o samotnom eure neprebiehali v žiadnych krajinách s výnimkou dvoch, pričom v oboch bolo euro odmietnuté[7].

Propaganda Európskej únie

Európska únia vynakladá obrovské množstvo spoločných prostriedkov všetkých európskych daňovníkov na propagandu, aby ich presvedčila o svojej legitimite cez šírenie jednostranných názorov. Jedným z hlavných úspechov v Európskej únii na tomto poli sú eurofondy.

Eurofondy

V prípade eurofondov sa Európskej únii podarilo presvedčiť verejnosť, že ide o peniaze z akýchsi „európskych zdrojov", akoby sa nás ich financovanie veľmi netýkalo. Pri eurofondoch tak akceptujeme aj vyššiu mieru korupcie a menšiu efektivitu využitia prostriedkov, resp. smerovanie prostriedkov na miesta s nižšou prioritou, pretože občania majú dojem, akoby išlo o „peniaze zadarmo". Európska únia toto podporuje množstvom tabúľ a plagátov pri každej dokončenej budove alebo inom projekte, ktoré akoby ľudí mali presvedčiť, že by tie projekty nevznikli bez jej existencie. Pravda je však dosť iná - ako ukazuje nedávna štúdia INESS, na každé euro z Európskej únie sme museli vynaložiť 90 centov zo štátneho rozpočtu[8]. Vzhľadom na rozsah tohto článku sa nie je možné zaoberať využitím eurofondov podrobnejšie, pre ďalšie informácie odporúčam môj starší článok[9].

Voľný obchod a hranice

V súvislosti s Európskou úniou sa pokladá za fakt, že práve jej vďačíme za 4 slobody, a teda slobodu pohybu osôb, služieb, kapitálu a tovarov a voľné hranice bez hraničných kontrol. Drvivú väčšinu ľudí by asi prekvapilo, že to vôbec nie je pravda. Voľný obchod a spomínané 4 slobody nám nezabezpečuje Európska únia, ale Európsky hospodársky priestor. Pre členstvo v EHP nie je nutné byť členom Európskej únie, členmi EHP sú okrem každého členského štátu EÚ aj Nórsko, Lichtenštajnsko a Island. Voľný obchod s Európskou úniou má pomocou bilaterálnych zmlúv zabezpečené aj Švajčiarsko, ktoré nie je ani členom EÚ, ani EHP.

Podobne je to v prípade voľných hraníc bez hraničných kontrol. Tie nám nezabezpečuje Európska únia, ale Schengenský priestor, pri ktorom má aj Slovensko samostatnú zmluvu, ktorá nie je priamo závislá na zmluve s EÚ, podobne, ako je to pri zmluve o Európskom hospodárskom priestore. Členmi Schengenu sú rovnako aj krajiny mimo Európskej únie, a to Nórsko, Lichtenštajnsko, Island a Švajčiarsko. Zabezpečenie voľného obchodu a voľných hraníc Európskou úniou je najväčší mýtus, ktorý je náležite zneužívaný politikmi, keď sa svet po vystúpení z Európskej únie predstavuje ako svet v izolácii.

Detská propaganda

Jednou vecou je propaganda, ktorá je zameraná na dospelých. Oveľa zákernejšia je však propaganda, ktorá je zameraná na deti, keďže deti často krát nemajú ešte vybudované vlastné názory a len si ich formujú. Veľmi nebezpečné teda je, keď na nich vplývajú jednostranné informácie, obzvlášť, keď ide o politiku, ktorá by sa v žiadnom prípade nemala sústreďovať na deti. Európska únia však napriek tomu mnohé spôsoby propagandy mieri priamo na deti.

O detskej propagande píše na svojom blogu poslanec Európskeho parlamentu Daniel Hannan. Predstavuje napríklad komiks s názvom „Vojna o malinovú zmrzlinu", ktorý je rozprávkou o tom, ako sa deti vracajú v časoch do barbarských dôb, kedy ešte existovali národné štáty a učí ich obyvateľov rušiť hranice. V komikse „Nepokojné vody" je zase hrdinkou poslankyňa Európskeho parlamentu, pričom komiks obsahuje aj vety ako „Len sa smej! Len počkaj, keď uvidíš moje dodatky k návrhu Komisie!".

Ďalšou postavou je napríklad hrdina s názvom „Kapitán Euro". Na oficiálnej stránke Kapitána Euro sa tiež píše o mnohých vystúpeniach v médiách, vďaka ktorým sa „stáva superhrdinom - maskotom Európy". Daniel Hannan tiež hovorí o jednej internej správe Komisie, v ktorej je uvedené aj toto:
„Deti môžu fungovať ako poslíčkovia, ktorí môžu pomôcť dostať naše myšlienky až ku nim domov. Mladí ľudia sú často sprostredkovateľmi medzi staršími generáciami a pomáhajú im porozumieť euru." Hannan tiež hovorí, že snaha dosiahnuť rodičov cez ich deti je skôr charakteristická pre autoritárske štáty a nie pre liberálne demokracie[10]. Práve totalitné režimy totižto používali praktiky, prostredníctvom ktorých vštepovali ľuďom „správne názory" už od útleho detstva.

Tím a rozpočet Európskej únie pre propagandu

Propaganda Európskej únie nevzniká náhodne. Málokto o tom vie, ale Európska únia má ľudí a časť rozpočtu vyhradenú výlučne pre účely svojej vlastnej propagácie. Na rok 2012 napríklad Európska únia vo svojom rozpočte vyčlenila na propagandu až 258 miliónov eur. Európska komisia hovorí o „správnom" spôsobe informovania novinárov, ktoré obhajuje ako „dôležitý krok, keďže novinári sú spojením medzi občanmi a EÚ". Interné dokumenty hovoria o takom informovaní, ktoré by nebolo neutrálne, ale mali by zaujať „poučný postoj", pri ktorom budú obhajovať legitimitu Európskej únie, zlepšovať jej obraz a vyzdvihovať jej úlohu.

Príkladom informácie vytvorenej Európskou komisiou môže byť napríklad rozpočet EÚ, ktorý je prezentovaný ako „budovanie spoločnej budúcnosti".[11]Ako píše vo svojom článku The Telegraph, tieto peniaze chce Európska únia minúť až na 1000 ovplyvňovačov verejnej mienky, čo je podľa slovníka synonymom propagandistov.[12]

Toto však nestačí všetkým vysokým predstaviteľom Európskej únie. Barónka Ashtonová plánuje minúť ďalších 8,5 milióna libier na vylepšenie imidžu jej novej diplomatickej služby, napriek tomu, že už má k dispozícii 4 vlastných ovplyvňovateľov verejnej mienky. Za žiadané peniaze plánuje vytvoriť videá za účelom „ilustrovať všeobecnej verejnosti narastajúcu dôležitosť úlohy EÚ ako globálneho hráča v budovaní mieru a krízového manažmentu"[13].

Iné spôsoby propagandy

Okrem vyššie spomenutých systémových prvkov propagandy používa Európska únia aj iné veci, ako presvedčiť občanov o svojej užitočnosti. Jeden príklad je napríklad štvrť milióna eur, ktoré Európska únia vynaložila na vytvorenie počítačovej hry Citzalia, v ktorej sa budú môcť občania zahrať na poslancov Európskeho parlamentu. Hra umožní hráčovi postupovať v hre tým, že bude predkladať zákony, písať články pre online médiá a debatovať o niektorých detailoch Európskej integrácie[14][15].Nejde pritom o prvú počítačovú hru, na ktorú vynaložila Európska únia peniaze všetkých daňovníkov.
Ďalším príkladom vynaloženia peňazí na propagáciu Európskej únie je nedávny nápad prezidenta EÚ Hermana van Rompuya, ktorý by chcel postaviť mimoriadne drahý projekt stanice metra a novej budovy pre Radu Európskej únie až za 550 miliónov eur. V čase krízy by tak chcel nahradiť budovu postavenú len v roku 1995, ktorá je jednou z najväčších budov v Európe vôbec, kde len samotné chodby majú dĺžku 24 kilometrov[16].

Euro

Projekt eura bol už od začiatku sprevádzaný veľkým množstvom propagandy, ignorovania a vysmievania jeho oponentov a po vypuknutí jeho krízy mnoho krát popieraním plánovaného konania až do času tesne pred jeho uskutočnením.

Euro od začiatku bolo politickým rozhodnutím a nie ekonomickým. Dnes už s tým súhlasí veľká časť verejnosti a ekonómov, ešte pred pár rokmi však toto všetci vrcholoví politici otvorene popierali. Ako píše Arjen Klamer vo svojej knihe:
„Predpoklad bol, že akonáhle by monetárna únia bola skutočnosťou, nejaký druh federálneho usporiadania, alebo aspoň bližšej politickej únie, by musel nasledovať, aby mohla monetárna únia fungovať. Voz bol teda zapriahnutý pred koňa. Bol to experiment. Žiaden politik sa neodvážil položiť si otázku, aké dôsledky by malo zlyhanie, alebo čo by sa stalo, ak by silná politická únia neprišla. Vlak musel ísť ďalej[17]."

Politický mainstream však používal propagandu pre vysmiatie takýchto kritikov a častokrát otvorene klamal:

Skutočnosť fungovania eura ukázala absurdnosť antieurópskeho plašenia, zatiaľ čo zvýšila hlad verejnosti po informáciách. Verejná mienka sa už mení, ako ľudia vidia úspech novej meny na pevnine. (Ken Clarke,2002)

Euro, napriek temným predpovediam od antieurópanov, dokázalo svoj úspech. Už si viac nemôžeme dovoliť izoláciu od nášho najväčšieho a najbližšieho obchodného partnera. (Charles Kennedy, 2002)

Ak sa zbavíme libry a prijmeme euro, zbavíme sa tiež kríz libry a jej nadhodnotení. Toto nám dá skutočnú kontrolu nad našim ekonomickým prostredím. (Chris Huhne, 2004)

Euro spravilo pre vynútenie rozpočtovej disciplíny vo zvyšku Európy viac, ako akékoľvek množstvo napomenutí z Medzinárodného menového fondu alebo OECD. (Nick Clegg, 2002)

Ak zostaneme mimo, cena, ktorú zaplatíme na stratených investíciách a pracovných miestach bude nevypočítateľná. (Peter Mandelson, 2002)[18]

Euro teda bolo nástrojom, ktorým chcela európska únia donútiť svojich občanov proti ich vôli pristúpiť k väčšej politickej integrácii, keďže to nedokázala spraviť legitímnymi spôsobmi. Vedela, že len pri nevyhnutnosti vyvolanej monetárnou úniou by ľudia pristúpili na kroky, ktoré by boli inak absolútne nemožné - napríklad na úrovni Európskej únie bezprecedentné prerozdeľovanie peňazí cez EFSF a ESM, o ktorých budem písať ďalej.

Najťažšie pre politikov bolo presvedčiť občanov Nemecka, aby prijali novú menu. Nemecká marka bola legendárna svojou stabilitou, a tiež bola symbolom tzv. povojnového hospodárskeho zázraku. Nemecká vláda preto vyčlenila 5,5 milióna nemeckých mariek na kampaň, ktorá ľudí mala presvedčiť, že euro bude rovnako stabilné ako marka. Po odmietnutí eura v Dánsku rozpočet kampane viac ako strojnásobili, až na 17 miliónov mariek. Nakoniec sa im to podarilo vďaka mnohým záväzkom a sľubom, ktoré mali z Európskej centrálnej banky spraviť nezávislú inštitúciu po vzore nemeckej Bundesbanky.

Relatívna nezávislosť ECB však vydržala len počas dobrých časov. Počas krízy sa jej činnosť zásadným spôsobom zmenila. Jednou zo zásadných zmien bolo akceptovanie kolaterálu s ratingom až BBB-, namiesto pôvodného A-. Toto mal byť len dočasný krok, ktorý mal pomôcť najmä Grécku. Skončiť to malo na konci roka 2010, pričom to 15. januára 2010 potvrdil aj prezident ECB Jean-Claude Trichet so slovami „Nebudeme meniť náš systém zábezpeky kvôli jednej konkrétnej krajine. Naše pravidlá vzťahujúce sa na akceptovaný kolaterál platia pre všetky krajiny rovnako." Podobne sa v tom čase vyjadril aj hlavný ekonóm ECB Jurgen Stark, ktorý povedal, že trhy sa mýlia, ak veria v záchranu eura ostatnými štátmi. 28. Februára to tiež potvrdila Angela Merkelová: „Máme zmluvu, ktorá vylučuje možnosť záchrany ostatných štátov."

Už v marci však ECB a krajiny eurozóny spravili presne to, čo celý čas popierali. Trichet oznámil, že akceptovanie zábezpeky nižšej kvality sa predlžuje aj na rok 2011. Tiež bola dohodnutá záchrana Grécka. Krajiny eurozóny vytvorili fond v hodnote 750 miliárd eur. 27. októbra 2010 o ňom Merkelová vyhlásila: „(Fond) Skončí v roku 2013. Takto sme to chceli a schválili. Nemôže a nedôjde k predĺženiu jeho platnosti, nakoľko vysiela nesprávne signály trhom a členským krajinám a vyvoláva nebezpečné očakávania. Vyvoláva očakávanie, že Nemecko a ostatné členské krajiny, a teda tiež daňoví poplatníci týchto krajín, akosi vstúpia do hry v čase krízy a mohli by prevziať riziko investorov."

Už o necelé dva mesiace sa však Európska rada dohodla na trvalom záchrannom fonde, v príkrom rozpore s tým, čo Merkelová hovorila.


Euro bolo teda od začiatku založené na demagógii až vyslovených klamstvách, zavádzaní a iných veciach, ktoré hrubo šliapu po všetkých ideáloch demokracie. Spolu s krízou eura však má v najbližších mesiacoch prísť aj ESM, tiež známy ako „trvalý euroval", ktorý v sebe nesie mnohé šokujúce, antidemokratické praktiky.

Schválením trvalého eurovalu sa Slovensko „neodvolateľne a bezpodmienečne zaväzuje poskytnúť príspevok" ktorý však môže byť v akejkoľvek výške, keďže po jeho schválení môže byť už bez nášho ďalšieho súhlasu navyšovaný do ľubovoľnej výšky. Guvernéri trvalého eurovalu tiež majú absolútnu moc „ESM nepodlieha žiadnemu národnému právu (čl. 1 a 27), „ESM, jeho majetok, finančné prostriedky a aktíva sú vyňaté zo všetkých foriem súdnych procesov" (čl. 27/3), „archívy ESM a všetky písomné dokumenty sú nedotknuteľné" (čl. 27/5)."Ďalej, ako píše Richard Sulík na svojom blogu, Guvernéri, ich zástupcovia, členovia správnej rady a ich zástupcovia, generálny riaditeľ a všetci zamestnanci majú imunitu (čl. 30). Keď teda slovenský zástupca prekročí mandát, ktorý mu vláda alebo parlament dajú, nestane sa vôbec nič, lebo má imunitu."[19]

Podpísanie eurovalu je teda bianko šekom, ktorý z dôvodu možnosti neobmedzeného navyšovania jeho sumy dáva Európskej únii do rúk neobmedzenú moc nad našim rozpočtom. Túto moc samozrejme nemusí využiť, ale z právneho hľadiska ju bude mať k dispozícii.


Európska únia vykonáva alebo vykonala ešte veľa ďalších šokujúcich vecí, ktoré idú priamo proti demokratickým princípom, vzhľadom na rozsah tohto článku ich však nebolo možné sem zahrnúť. Výpočet už spomenutých vecí však môže poslúžiť ako protiargument ľuďom, ktorí by chceli prenášať právomoci zo Slovenska do Bruselu len preto, lebo slovo „európsky" je pre nich synonymom so slovom „demokratický".

------------------

Ak sa Vám článok páčil, prosím podporte ho na vybrali.sme na tomto mieste. Ďakujem

[1] http://en.wikipedia.org/wiki/Referendums_related_to_the_European_Union#European_Constitution

[2] http://petrmach.cz/jak-vystoupit-z-eu.pdf

[3] http://www.revuepolitika.cz/clanky/73/lisabonska-smlouva-zaklada-federalni-unii

[4] Závery predsedníctva, Európska rada, Brusel 20. Júna 2008

[5] „Totalita je režim štátu (v širšom zmysle aj politickej strany a pod.) založený na totálnom presadzovaní štátnej (a pod.) ideológie či moci vo všetkých oblastiach, často aj násilnými a bezprávnymi metódami." http://sk.wikipedia.org/wiki/Totalitarizmus

[6] http://mach.blog.ihned.cz/c1-38462690-eu-ovlivnuje-irske-referendum

[7] http://en.wikipedia.org/wiki/Referendums_related_to_the_European_Union#Euro

[8] http://iness.sk/themes/Milo/texty/INESS_newsletter_2011_06.pdf

[9] http://vacko.blog.sme.sk/c/269932/Ako-vystupit-z-EU-I-Myty-o-vyhodach-EU-pre-SR.html

[10] http://blogs.telegraph.co.uk/news/danielhannan/100090671/eu-child-propaganda-silly-or-sinister/

[11] http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/europe/eu/8500981/Europe-to-spend-225million-on-army-of-1000-spin-doctors-to-promote-EU.html

[12] http://www.thefreedictionary.com/spin+doctor

[13] http://www.telegraph.co.uk/news/worldnews/europe/eu/8362079/Baroness-Ashton-to-spend-8.5m-on-PR.html

[14] http://www.guardian.co.uk/world/2010/aug/06/eu-parliament-role-playing-game-online

[15] http://www.zive.cz/bleskovky/citzalia-internetova-hra-evropskeho-parlamentu-za-sedm-milionu-korun/sc-4-a-153467/default.aspx

[16] http://www.etrend.sk/trend-archiv/rok-2011/cislo-26/kral-je-nahy.html

[17] Arjen Klamer, "Borders Matter: Why the Euro is a Mistake and Why it will Fail," in The

Price of the Euro, ed. Jonas Ljundberg, (New York: Palgrave MacMillan, 2004), s. 33)

[18] http://blogs.telegraph.co.uk/news/danielhannan/100099709/the-euro-will-bring-jobs-investment-and-budgetary-discipline-so-chaps-hows-that-working-out-for-you/

[19] http://richardsulik.blog.sme.sk/c/280468/Trvaly-euroval-trvaly-tunel.html

Filip Vačko

Filip Vačko

Bloger 
  • Počet článkov:  22
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Štandardný bloger, 1,-ks Zoznam autorových rubrík:  Ekonomika a ekonómia

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

20 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu