Ako vystúpiť z EÚ - Mýty o výhodách EÚ pre SR

Autor: Filip Vačko | 5.7.2011 o 14:19 | (upravené 31.3.2012 o 13:12) Karma článku: 14,89 | Prečítané:  14672x

V súčasnosti prechádza Európska únia veľmi závažnými problémami a čoraz viac  ľuďom sa prestáva páčiť to, čo robí. Vadia im konkrétne veci, ako napríklad dotácie zle hospodáriacim krajinám, prípadne občasne sa v médiách objavujúce správy o plytvaní EÚ. Bežný človek si však myslí, že toto je len nutné zlo a v sumáre je veľmi dobré nielen to, že sme do EÚ vstúpili, ale aj to, že v nej stále sme a je to podľa nich prinajhoršom ako s demokraciou – je to zlé riešenie, ale nikto nič lepšie nevymyslel. Alternatívou by podľa nich bolo to, že Slovensko by bolo čiernou dierou v strede Európy a od zvyšku Európy (a sveta) by bolo izolované snáď tak, ako Bielorusko.

Skutočnosť je však presne opačná. Napriek populárnym mýtom, Slovensko by mohlo mať s ostatnými krajinami voľnejší obchod, ako je tomu dnes a malo by oveľa väčší potenciál na to, aby bola prosperujúcejšou krajinou ako zvyšok EÚ. Z EÚ by nemalo vystúpiť ani tak kvôli súčasným udalostiam, ako preto, prečo sa dejú – sú len dôsledkom inej príčiny. Tá príčina je, že EÚ je založená na systémovo chybných základoch a v skutočnosti EÚ vôbec nie je taká liberálna, ako si veľa ľudí myslelo a ešte aj myslí, ale je to len mäkšia variácia k Sovietskemu zväzu – ktorá je o to zákernejšia, že zatiaľ čo o Sovietskom zväze väčšina ľudí vedela, že je to ríša zla, o EÚ si stále väčšina ľudí myslí, že je to vec dobrá pre našu spoločnú budúcnosť.

Populárne mýty, alebo prečo je EÚ pre Slovensko zbytočná

Zabezpečenie voľného obchodu

Veľa ľudí si myslí, že len vďaka EÚ máme s jej krajinami voľný obchod a po vystúpení by sme na tom boli ešte horšie ako pred vstupom, a to si proexportne orientovaná ekonomika ako SR nemôže dovoliť.

Skutočnosť je však dosť iná. Voľný obchod nám nezabezpečuje samotná Európska únia, ale členstvo vEurópskom Ekonomickom Priestore (tiež Európsky Hospodársky Priestor - EHP, v angličtine European Economic Area - EEA) ktorého členom sme sa stali spolu so vstupom do EÚ. Sú to dve oddelené veci – členmi EHP sú okrem krajín EÚ aj všetky krajiny Združenia voľného obchodu okrem Švajčiarska, a teda Island, Lichtenštajnsko a Nórsko. Krajiny EEP vyznávajú rovnaké 4 slobody, ako EÚ - sloboda pohybu osôb, tovarov, služieb a kapitálu. Navyše, žiadneho člena EEP nie je možné vylúčiť, členstvo je možné ukončiť len zo strany samotného člena. Pre vylúčenie SR by teda bolo potrebné, aby odstúpili všetky ostatné krajiny EEP, čo je samozrejme nereálne.

Napriek tomu, že členstvo v EHP nám ponúka všetky skutočné výhody, ktoré by sme očakávali od EÚ (a teda 4 slobody), nesie so sebou aj časť jej nevýhod – čo je tiež dôvod, prečo jeho členom nie je Švajčiarsko. Členovia EHP sú povinní transponovať do svojich zákonov časť legislatívy EÚ, a tiež sú povinní prispievať časťou peňazí do EÚ rozpočtu na podporu spoločného trhu. Ide však o zlomok toho, čo je povinnosťou pre riadnych členov EÚ.

Členstvo v EHP nám teda automaticky zabezpečuje voľný trh. Napriek tomu by však bolo dobré snažiť sa s EÚ vyjednať ešte lepšie podmienky, v ideálnom prípade by mala SR podobné podmienky ako Švajčiarsko, ktoré je v Združení Voľného Obchodu, avšak nie v EÚ ani v EHP. Vďaka bilaterálnym zmluvám má však najlepšie z oboch – voľný obchod na jednej strane, bez povinnosti prijímať legislatívu EÚ (okrem v bilaterálnych zmluvách dohodnutých vecí) na druhej strane.

Eurofondy

Veľa ľudí si myslí, že napriek všetkým zlým veciam, okrem voľného obchodu nám EÚ pomáha aj v tom, že si cez eurofondy rozvíjame našu krajinu. Ako fakt už berú vec, že SR z EÚ viac čerpá, ako z nej dostáva. To je však obrovský omyl. SR z EÚ nedostáva zásadne viac peňazí, ako do nej dáva! Vychádzam tak z čísiel štátneho rozpočtu za minulý rok. Ako je uvedené tu http://cenastatu.sme.sk/km-sr-vm/2010/Eur v roku 2010 SR odviedla do EÚ 957,3 mil. eur. Čerpala však sumu, ktorá je rádovo v rovnakej výške. Pri písaní tohto článku sa mi tento údaj nepodarilo opätovne nájsť, budem ale veľmi rád, ak mi ho niekto pomôže doplniť. 
Problém je v tom, že napriek tomu, že teoreticky máme nárok na čerpanie oveľa väčších súm, v praxi však čerpáme len veľmi málo z tejto potenciálnej hodnoty. Teoreticky ale fungoval aj komunizmus. Reči o tom, že by sme snáď niekedy mohli vyčerpať celú sumu, alebo sumu značne vyššiu, a pritom tie peniaze efektívne využiť sú utópiou (čiže inak povedané, ak by sa nám náhodou podarilo využiť z eurofondov viac peňazí, je predpoklad, že efektivita ich využívania by klesala, pričom už dnes je veľmi nízka).

Druhá vec je tá, že zatiaľ čo my do EÚ odovzdávame peniaze priamo, ako priamy výdavok štátneho rozpočtu, to približne rovnaké množstvo peňazí sa nám vráti až po veľmi zložitých administratívnych úkonoch, ktoré musia podstupovať žiadatelia. Často krát sa tak dostávajú do situácií, kedy čoraz viac času venujú vypracovávaniu vecí, ktoré bezprostredne súvisia so žiadosťou o peniaze a čoraz menej času im zostane na samotnú produktívnu prácu. Pritom však vôbec nie je isté, že mesiace strávené vypracovávaním byrokracie budú odmenené očakávanými peniazmi.  Celá táto práca môže pokojne vyjsť nazmar a pre formálnu chybu, alebo pre množstvo iných vecí, o ktorých rozhodujú vzdialení úradníci v Bruseli, im bude tá žiadosť zamietnutá. A tak môže byť perspektívny projekt ukrátený na úkor menej perspektívneho (a navyše cez dane v SR sa aj ten neúspešný žiadateľ skladá na dotáciu úspešnému žiadateľovi).

Ďalej – je otázne, či je vlastne celkový prínos eurofondov pozitívny, a či by aj v prípade, ak SR zostane v EÚ nebolo prospešnejšie, keby nedostávala žiadne eurofondy. Výhodnejšie by to mohlo byť dokonca v prípade, ak by sa výška odvodov do rozpočtu EÚ nezmenila. Je nepopierateľné, že niektoré projekty prinášajú aj pozitívne výsledky, no nie je už také jasné, či to stojí za negatívne výsledky tých ostatných:

1.Spomínaná administratívna náročnosť. Keby bolo možné vyčísliť cenu práce a materiálov použitých pre to, aby žiadatelia dostali peniaze z EÚ, koľko percent zo samotných prijatých peňazí môžu predstavovať? 5%? 10%? Je nesmierne ťažké to odhadnúť, som si však takmer istý, že pri mnohých projektoch bude to percento značne vyššie.

2.Deformované podnikateľské prostredie. Ako môže podnikateľ A, ktorý prevádzkuje hotel v jednom meste a žije výlučne z peňazí zákazníkov, konkurovať podnikateľovi B, ktorý popri peniazoch od zákazníkov má aj nekalú konkurenčnú výhodu voči podnikateľovi A vo forme eurofondov?

3.Podporovanie zlého na úkor dobrého. Zamyslime sa, odkiaľ idú peniaze z eurofondov a ku komu? Idú od ľudí, ktorí platia dane, a teda vytvárajú hodnoty, k ľuďom, ktorí o tie peniaze žiadajú preto, pretože zrejme bez eurofondov nedokážu vytvárať hodnoty, prípadne ich nedokážu vytvárať dostatočne efektívne, napríklad vo vyššie popísanom príklade konkurencie. Dostávame sa teda k tomu, že peniaze sa presúvajú z produktívnych odvetví do menej produktívnych. Pokiaľ podporujeme zlé na úkor dobrého, zákonite to musí znamenať, že dobrého bude menej a zlého bude viac.

4.Korupcia a neefektívne využívanie prostriedkov

To, že eurofondy sprevádza extrémne vysoká miera korupcie, ktorá je na ešte vyššej úrovni ako korupcia pri využívaní priamych prostriedkov ŠR, je pomerne známa vec. Snáď najznámejším príkladom u nás je nástenkový tender. No ešte škodlivejšou vecou, ako to, že si niekto časť použitých peňazí ukradne pre seba, je neefektívne využívanie prostriedkov.

Pokiaľ by bola z eurofondov podporená správna vec (čo nie je ani teoreticky možné, ako som písal v bode 3) a z nej by si niekto zobral napríklad aj 30% províziu, nemuseli by to byť celkom premrhané peniaze. Ale pokiaľ je podporená vec, ktorá je úplne zbytočná, tak aj keď si z toho neukradne peniaze nikto, ide o rovnakú situáciu, ako keby si z toho niekto ukradne celých 100%. Jednoducho ide o peniaze vyhodené do kanála. Príkladov na plytvanie je ešte oveľa viac, ako prípadov na korupciu. Tu ich zopár uvádzam:

Španielsko vďaka štedrým dotáciam na solárnu energiu osvetľovalo solárne panely v noci naftovými generátormi, a napriek tomu z toho malo zisk:  http://www.theecologist.org/News/news_round_up/465409/spanish_nighttime_solar_energy_fraud_unlikely_in_uk.html

Priamo v SR - dotácia takmer 51 000 eur pre maličkú rýchločistiareň, samozrejme s tradičnou propagandou EÚ "Investícia do vašej budúcnosti" ako je o tom písané v tomto článku:  http://chovanculiak.blog.sme.sk/c/268656/Eurofondy-investicia-do-nasej-buducnosti.html

z rovnakého článku citujem „Napríklad v Nemecku z eurofondov postavili pekný prístrešok na bicykle za 150 000 €. Dánsky obchodník dostal dotáciu 100 000 € na postavenie lyžiarskej zjazdovky na ostrove bez kopcov a snehu. Alebo exkluzívny kurz kinematografie so zameraním na „docufiction“ dostal dotáciu 9 miliónov €, pričom mal len 12 účastníkov (750 000 € na jedného účastníka)“

V mnohých prípadoch je teda efektívnosť využitia týchto peňazí veľmi nízka, prípadne v niektorých horšia ako nulová. Ako som písal na začiatku časti o eurofondoch, zrejme existujú aj projekty, ktoré sú prospešné. No ak by sme neodvádzali do EÚ toľko peňazí, koľko odvádzame dnes,  mohli by sme ich bohato zaplatiť a stálo by nás to oveľa menej.

Prečo je to teda také neefektívne? Je to preto, lebo tie peniaze berieme ako akési „zdroje zadarmo“ a to neskutočne pokrivuje našu morálku, ako je výborne napísané v tomto krátkom článku:http://www.mises.cz/clanky/evropske-dotace-fatalne-pokrivily-nasi-moralku-347.aspx

Tiež odporúčam na túto tému prečítať tento, neveľmi dlhý článok, v ktorom sú uvedené ďalšie argumenty a fakty proti eurofondom http://kravcik.blog.sme.sk/c/227484/Eurofondy-brzda-socialneho-a-ekonomickeho-rozvoja-Slovenska.html

Oprava a doplnenie: Vďaka príspevku od Timmy_A  sa mi podarilo dostať k výsledkom  príjmov z EÚ za roky 2008 a 2009 a zistil som, že za tie roky sme do EÚ odviedli 521,5 mil. eur a 578,2 mil. eur a získali sme 893,5 mil. eur a 1 119,7 mil. eur, čo znamená, že sme z EÚ dostali 171%, resp. 194% zaslaných peňazí.  Je to teda viac, ako som si pôvodne myslel, ale stále oveľa menej, ako tomu pripisujú význam ľudia - podľa informácií z médií a rôznych iných spôsobov propagácie použitých prostriedkov (rôzne tabule pri postavených budovách, atď.)

Mýtus upevňovania európskej jednoty

V tomto prípade je presný opak pravdou, kvôli nasledujúcim dôvodom:

1. EÚ nie sú USA – či už je to osoba z Alabamy, New Yorku, alebo Californie – každý z nich sa považuje za občana USA a berie USA ako svoju vlastnú, prirodzenú krajinu, na ktorú je hrdý. No pri krajinách EÚ je to dosť iné – Občan Nemecka sa V PRVOM RADE považuje za občana Nemecka a V PRVOM RADE myslí na záujmy svojej krajiny – SRN. A až po naplnení týchto záujmov  môže myslieť na seba, ako na Európana, solidárneho s ostatnými. Nemecko, VB, SR a Bulharsko nemajú spoločnú históriu, reč, kultúru a ani rovnakú životnú úroveň. Nemec nikdy nebude cítiť rovnakú príslušnosť k EÚ a ku Bulharovi, ako k Nemecku a k Nemcovi, napriek enormným snahám EÚ o vyvolanie národnostnej hrdosti. 

2. EÚ nás nespája, ale naopak – rozdeľuje. Myslieť si, že Nemci, Briti a Slováci by mali Grécko a Španielsko menej radšej, keby to boli suverénne krajiny a nemuseli by na nich doplácať je dosť naivné. Pokiaľ si myslia, alebo cítia, že žijú jeden na úkor druhého ( a to si myslia aj Gréci o Nemcoch), tak sa nikdy nemôžu mať radi. Na Slovensku to môžeme porovnať veľmi dobre – po rozdelení s Čechmi s nimi máme také dobré vzťahy, ako nikdy predtým – a aké by ani neboli nikdy možné, pokiaľ by sme neustále žili v presvedčení, že žijeme jeden na úkor druhého. 
Namiesto jednoty sa teda v EÚ dočkávame nepokojov, protestov, vzájomnej nenávisti a pocitov krivdy.



Konkurencieschopnosť SR v globalizovanom svete voči ďalším krajinám, na čele s Čínou

Ďalším argumentom je to, že SR by, ako maličká krajina, nemala šancu konkurovať gigantom, ako sú vyhasínajúce USA a vzostupujúca Čína a zvyšné krajiny BRIC (Brazília, Rusko, India). Potrebujeme sa preto ako Európania spojiť a spoliehať sa namiesto vzájomného konkurovania na spoluprácu.


Tento názor je však veľmi nesprávny a absolútne neberie do úvahy historické a ani ekonomické súvislosti. 

1. Európska únia slovne aj činmi deklaruje veci, ktoré sú nezlučiteľné s tým, aby mohla ísť po ceste vyššej efektivity a konkurencieschopnosti. Namiesto slobodného trhu sa EÚ pokúša vybudovať akúsi „pevnosť“, ktorá je ohradená smerom von (clá, bariéry vstupu na trh) a regulovaná smerom dovnútra, ako o tom píše Philipp Bagus vo svojej knihe Tragédia Eura

Ďalej, na oficiálnej úrovni sa toto prejavilo už pri koncipovaní Lisabonskej zmluvy, ako píše Petr Mach vo svojej knihe Jak vystoupit z EU:

"Němci kromě toho oproti původní euroústavě prosadili, že mezi základními cíli EU bude "usilování o sociálně-tržní hospodářství", Francouzi prosadili vyškrtnutí věty, že konkurence má být "svobodná a nepokřivená, ...“

2. Pokiaľ by teda EÚ išlo o to, aby  bola SKUTOČNE konkurencieschopná z dlhodobého hľadiska, musela by nevyhnutne spraviť tieto veci:

- ak by už nezrušila, tak by minimálne znížila clá, najmä tie, ktoré sú na prohibičnej úrovni (hlavne čo sa týka poľnohospodárskej produkcie) a minimálne prehodnotila zmäkčenie netarifných bariér vstupu na trh (neodôvodnene prísne technické, hygienické a iné štandardy)

-zrušila, alebo by aspoň radikálne znížila prerozdeľovanie od produktívnych občanov a firiem k menej neproduktívnym, ako som o tom písal pri eurofondoch v bode 3.

-nepresadzovala by neustálu harmonizáciu regulácií, ale naopak – podporovala by národnú suverenitu a rozmanitosť. Vyššie sociálne a ekologické štandardy, ale aj vyššie dane v krajinách ako sú Nemecko a Francúzsko majú svoje historické vysvetlenie -  jednoducho sa tieto krajiny vyvinuli na takú úroveň, že sú dosť bohaté na to, aby si mohli dovoliť stavať ľuďom do cesty takéto prekážky – ich ekonomiky to napriek tomu utiahnu. No ak sa budú snažiť zavádzať podobné veci do krajín, ktoré si cestou ku prosperite neprešli, napríklad tým, že drvivú väčšinu z posledných 65 rokov tam vládli komunisti, prípadne ľudia, ktorí sa k nim viac, alebo menej otvorene hlásili, narobia viac zla ako dobra. Je to asi také, ako keby bohatý prikáže chudobnému, že v jeho záujme mu zakazuje nakupovať v Lidli a v Tescu a oblečenie z čínskych trhov a bude si musieť, v záujme zvýšenia životnej úrovne, veci a jedlo nakupovať len od značkových a prestížnych výrobcov. Taký človek by najskôr umrel od hladu a zimy, s prázdnou krabičkou kaviáru v rukách a značkovým šálom alebo baretkou na hlave.

Dokazujú to aj rebríčky rastu HDP EÚ ako celku, ktorého tempo neustále klesá – čomu sa nemožno čudovať. Za posledné roky bolo tempo rastu nižšie, ako miera inflácie, čiže reálne produkcia poklesla (čo nemôžeme ospravedlňovať len krízou, keďže na jednej strane pokles tempa rastu je dlhodobý a nemenný a na druhej strane krajiny BRIC rástli aj počas krízy výrazne, samotná Čína mala dvojciferné tempo rastu)

Obranyschopnosť malého štátu, ako je SR, voči vojenským mocnostiam

Ďalší populárny mýtus. Obranu našej krajiny nám nezabezpečuje EÚ, ale NATO, čiže z tohto hľadiska sa na tom nezmení vôbec nič. Zmeniť by sa to mohlo iba k lepšiemu – keby sme časť ušetrených peňazí po vystúpení z EÚ presunuli do rozpočtu Ministerstva obrany.

Euro

Euro je veľmi komplexná téma, ktorú nie je možné zahrnúť celú do tohto článku. V skratke však medzi nevýhody eura patrí to, že spoločná menová únia pri nekrytých menách ( v súčasnosti všetky meny sveta) je dlhodobo neudržateľná pre krajiny, ktoré nemajú jednotnú rozpočtovú politiku, pretože potom sa menej zodpovedné krajiny priživujú na úkor viac zodpovedných krajín. Následne vznikajú problémy, ako majú v súčasnosti krajiny PIIGS, a ktoré bude mať aj väčšina ostatných krajín eurozóny, ak krajiny PIIGS zlyhajú. 
Euro nás tiež obralo o časť menovej suverenity a hodnotu meny už viac neurčuje centrálna banka SR, vzhľadom na podmienky len našej ekonomiky, ale ECB, vzhľadom na celkovú ekonomiku eurozóny, ktorej tvorí SR len malú časť.

Ďalej, je možné z Európskej únie vystúpiť, a pritom si zachovať euro, ako našu menu. Opačne to však možné nie je, ten, kto sa vzdá eura musí podľa v súčasnosti platných zmlúv opustiť tiež Európsku úniu.

----

Aktualizácia - na základe pripomienok v diskusii:

Bez EÚ by tu nebola demokracia, ale totalita

Ako písal aj Petr Mach vo svojej knihe Jak vystoupit z EU - 

„Demokracie na nadnárodní úrovni nefunguje, protože existují různé národní zájmy. Pravicové a levicové přesvědčení, které je dominantným dělítkem rozdílnych zájmů v národní demokracii, není při rozhodování na nadnárodní úrovni hlavním faktorem.“

Ďalej v knihe píše, že ani prípadní demokraticky zvolení euroskeptici v parlamente nemajú šancu zvrátiť trend centralizácie – keďže si EÚ proti tomuto zabezpečila poistku a žiaden poslanec nemôže dať návrh na zrušenie ŽIADNEJ smernice. Eurokomisia síce je každých 5 rokov volená europarlamentom, ale ako hovorí Lisabonská zmluva: „členové komise jsou vybírani podle celkové způsobilosti a evropanství.“ Teda prakticky nie je možné, aby sa členom eurokomisie stal euroskeptik, alebo dokonca aby mali euroskeptici v EK väčšinu.

To, že EÚ o demokraciu záujem nemá sa ukázalo najmä pri schvaľovaní Lisabonskej zmluvy. Jej staršiu sestru – Európsku ústavu -  v referendách odmietli Holandsko a Francúzsko. Napriek tomu, že sa Lisabonská zmluva od Európskej ústavy líši viac kozmeticky ako zásadne, tieto krajiny už pri schvaľovaní Lisabonskej zmluvy nedostali možnosť o nej rozhodnúť v referende. Koniec koncov – v žiadnej z krajín (okrem Írska) sa o takejto závažnej téme nekonalo referendum, napriek tomu, že je to téma práve tak dôležitá, ako vstup do EÚ – keďže prijatím Lisabonskej zmluvy sa zásadne zmenil charakter EÚ. Referendum sa konalo iba v Írsku, kde to vyslovene prikazovala ústava. V Írsku Lisabonskú zmluvu demokraticky odmietli, no Európska únia tento výsledok neakceptovala a Íri museli hlasovať ešte raz. Tomuto predchádzala propaganda zo strany EÚ, kedy zo spoločných peňazí všetkých krajín EÚ vyčlenila 1,8 milióna eur na reklamnú kampaň za vstup. Ústrednou témou boli pracovné miesta a heslo „Yes for jobs“ (hlasuj áno za pracovné miesta), ako keby mala Lisabonská zmluva niečo spoločné s nezamestnanosťou, píše Petr Mach.

Keď EÚ prekonala aj túto prekážku, sústredila sa na zostávajúce krajiny – Poľsko a ČR, ktoré boli následne pod obrovským tlakom, spojeným s vyhrážkami a vydieraním, aby túto zmluvu prijali. Toto všetko bolo proti akýmkoľvek princípom demokracie a viac ako prvky slobodnej spoločnosti to nieslo prvky totality.

Pokiaľ teda EÚ už v súčasnosti bola ochotná absolútne pohŕdať hlasom ľudu a používať pri presadzovaní svojich záujmov totalitné prvky, nemyslím si, že by do budúcnosti EÚ bola zárukou demokracie a otvorenej spoločnosti, za ktorú sa vydáva.

---

Pozn: Pre napísanie článku mi do veľkej miery bola inšpiráciou kniha Petra Macha – Jak vystoupit z EU, ktorá je zadarmo a legálne na stiahnutie dostupná tu: http://www.reformy.cz/zpravy/kniha-petr-mach-jak-vystoupit-z-eu-audiopdf/

Vopred ďakujem za každú konštruktívnu kritiku a návrhy na zlepšenie.

Ak sa vám článok páčil, do pozornosti dávam skupinu na Facebooku Som za vystúpenie SR z EÚ

Poznámka - článok sa pôvodne volal "Slovensko musí vystúpiť z EÚ!" ale premenoval som ho, aby bol názov o niečo neutrálnejší a menej útočný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Smer má nových podpredsedov, delegáti podporili aj Kaliňáka (minúta po minúte)

Dušan Čaplovič a Pavol Paška končia ako podpredsedovia strany.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?